3T a vadim
Cesta zo Žiliny
futuristická adventúra
Slovensko, rok 2087
Kapitola druhá: Smrť Otca
Lukáš, Matúš a Baltazár vybehli do noci. Bežali ulicou, každý len tak, v čom spal. Baltazár dokonca bosý. Ich matky za nimi volali, ale synovia sa neobzerali a uháňali mestom. Nad hlavami im parkovali automobily na bionický pohon. Viseli mŕtvo vo vzduchu vo výške troch metrov. Na Starom námestí sa bratia stretli a vstúpili do domu. Bol to dom ich detstva. Starý poctivý, rodičovský... Ukrytý v podzemí gigantického súsošia Hlinku s Budhom.
Jozef iba chrčal. Bol ako tlejúci list papiera.
"Čo je, otec?", spýtal sa Matúš, lebo on vedel najlepšie vystihnúť situáciu.
"...umieram."
Jozef to povedal pokojne, akoby sa na túto vetu chystal celý život. Tri páry očí sa upierali na Jozefa. A Jozef upieral svoj zrak na synov. Sú to vydarení chlapi. Len toho ešte vo svojom živote málo videli a skúsili. Jozef im to čítal z očí. Nebolo v nich ešte žiadnej pohromy, len také normálne všeličo, ktoré tam má každý somár, ktorý sa do päťdesiatky drží maminej sukne. Jozef sa nadýchol...
"...splodil som vás, deti moje. Vaše matky sú kvalitné ženy. Dali vám pocit úplnej rodiny celkom samé a to je dobre. Ja som vám predbežne nedal nič, ale teraz to chcem zmeniť. Žil som ako som vládal a dospel k poznaniu, že je veľmi ťažké povedať, čo je v živote dôležité. Možno: Udržať si ženu. Ja som to nevedel, tak som sa trikrát rozviedol. Ale vám to vravím ako hotovú vec, dúfam, že ma chápete, lebo ani jeden z vás na to nevyzerá..."
Jozef sa prinútil pozrieť sa na svojich chlapcov. Hľadeli naňho tak, ako ešte nikdy. Počúvali, ale slová sa im strácali v temných zákutiach mozgu, kde ešte nikdy neboli a kam sa ani nemienili vydať. Jozef cítil, ako mu v tele praská a puká. Nezadržateľná pomalá smrť sa valila jeho telom od nôh. Krv vybuchovala vo vlásočniciach a pustošila všetko ako veľká voda. Už nemá veľa času. Znova prehovoril a jeho hlas znel kovovou ozvenou stien súsošia.
"Chcem, aby ste si našli ženu. Každý svoju. Netešte sa, nie je to jednoduché. S tou ženou sa naučíte, čo je to šťastie. Tak to chcem. Je to moja vôľa a jediné, čo vám môžem dať."
Lukáš, Matúš a Baltazár tu stáli ako grécke stĺpy. Nečakali, že zásadná pravda života k nim príde takto rýchlo. Neboli pripravení. A keď sa im dostalo toľkého poznania, odrazu nevedeli, čo s ním. Lukáš to vyjadril za všetkých slovami:
"Otec, ako ti je?"
Jozef zavrel oči, aby synov nevidel.
"Je mi dobre, ale kým umriem, musím vám ešte povedať toto. V dvadsiatom roku svojho života som bol preč zo Žiliny. Bolo to v období ropnej krízy, pred vynálezom bionického pohonu. Šiel som teda peši. Moja cesta viedla krajinou zvanou Slovensko, kde všetci žijeme. Čo som na tej ceste videl a zažil, z toho mi potom ďalších štyridsať rokov rozum ostával stáť a dodnes som sa zo svojej domoviny nespamätal. No stretol som v tej diaľke aj jedného skutočného priateľa. Bolo to v City v centre korporácií zvanom staršími aj Bratislava."
"Otec...", vyhŕkol Baltazár, "... ty si bol v Bratislave? Prečo si nám o tom nikdy nepovedal?!!!!!"
"Neboli ste pripravení..." , odvetil stroho Jozef a pokračoval, "... ten muž sa volal Karol Duša. Spriatelili sme sa ako sa len môžu skutoční chlapi spriateliť. Na život a na smrť. Na krv a pálenku. Na vždy a na stálo. Bez slov, bez zbytočných otázok. On mal bicykel, ja som mal pumpu. On doniesol chlieb, ja maslo... takto sme boli zohratí a vôbec sme si to nemuseli dohovárať. Keď som z Bratislavy odchádzal, dohodli sme sa, že ja budem mať troch synov, on tri dcéry a keď nadíde ten správny čas, tak ich zosobášime. Viem, že je ten správny čas. Viem, že teraz v Bratislave leží môj Karol Duša na smrteľnej posteli, tak ako ja tu. Viem, že určite dodržal slovo a urobil tri dcéry. Ako ho poznám, možno na to nepotreboval ani toľko žien ako ja. Tým trom dcéram teraz hovorí, že v meste zvanom Žilina žijú traja mladíci a tí si po ne prídu. Dcéry sú určite po ňom, takže to dávno pochopili a Karol už môže spokojne vypustiť dušu. Zatiaľ čo vy sa na mňa dívate ako tupé muly a ja musím kvôli vám ešte chvíľu žiť. Tak čo? Je vám to jasné?"
Prvý sa ozval Matúš, lebo on to vedel povedať za všetkých.
"A to máme ísť do Bratislavy a tam sa oženiť s tými dievčatami?"
"Ako ich nájdeme?", zaujímal sa Baltazár.
"Budete hľadať...", odsekol už polomŕtvy Jozef, "... inak váš život nebude mať zmysel a radšej sa teraz hneď hoďte do studne, akoby ste tu mali len tak pre nič za nič existovať."
Synovia sa nechceli hodiť do studne. Ale ísť do Bratislavy, nebolo len tak. Ísť do Bratislavy znamenalo podniknúť cestu svojho života, zahodiť všetko a vydať sa do neznáma. V neznáme väčšinou niečo čaká a toho sa traja synovia báli najviac. Môže to byť Hocičo a pánboh vie v akom počte.
"... ale tam sa predsa nedá ísť len tak", uvažoval Lukáš.
"Dobre hovoríš...", ozval sa Jozef z klinickej smrti "... na takú cestu musíš mať zo sebou To dôležité. Preto vám chcem dať isté veci. Je to vlastne dedičstvo. Po mojej smrti ma nechajte v tejto posteli a dom zalejte horúcim železom. Mechanizmus je v predsieni za skrinkou. Stačí len potiahnuť páku."
Jozef sa nahol cez okraj lôžka a otvoril malú krabičku, ktorú napodiv šikovne vylovil z tmy pod sebou. V mäkučkej zelenej plsti ležali tri predmety. Kľúč od auta, modrá kreditná karta a malý pokrčený papierik s telefónnym číslom.
"Každý z vás si zoberie jednu z týchto vecí. Ten, čo vezme kľúč, nájde auto v garáži. Karta je univerzálna. Číslo som dostal od vedmy v Domici. Mal som naňho zavolať, keď bude najhoršie. Nikdy som ho nepoužil, lebo som si nebol istý, či horšie už nebolo."
Jozef počkal, kým sa ich ruky pomaly a váhavo natiahli po veci z krabičky. Až potom sa začalo jeho astrálne telo pomaličky rozplývať. Nad jeho hlavou sa objavil malý ružový mráčik a pomaly ho požieral. Keď skončil, odletel do Neba, ktoré bolo teraz podľa všetkého v Leningrade. Pretože Nebo migruje.
Traja synovia hľadeli na telo mŕtveho otca. Už boli sami. Ani neplakali. Baltazár zhasol svetlo. Vychádzajúc z domu potiahol ešte Matúš v predsieni za páku. V tme na námestí stáli tri postavy. Za chrbtom im s hukotom tiekli prúdy roztaveného kovu zo súsošia, ktorý pochovával dom a všetko s ním. Už sa neobzreli. Bola tu Bratislava.
Lukáš sa hral s kľúčom od auta, ktorý tancoval v jeho rukách. Matúš stískal kreditnú kartu... zdalo sa, že ju zlomí. Jedine Baltazár sa správal pokojne. Papierik s číslom vložil do zadného vrecka nohavíc a nasával nozdrami vzduch a nočnú vôňu. Odvšadiaľ pribiehali ľudia a poriadkové oddiely. Bol to apokalyptický výjav. Jozefov mechanizmus roztavil obe sochy zvnútra. A tie sa teraz neodvratne vpíjali za ohromného hukotu jedna do druhej. Chvíľu sa zdalo, že Buddha Hlinku láska, potom, že ho gniavi, potom akoby sa navzájom začali milovať. Iskry lietali desiatky metrov ako ohnivé stĺpy. Ženy a starci jačali od hrôzy. Traja bratia sa ticho pobrali do svojich domovov.
---
