3T a vadim
Cesta zo Žiliny
futuristická adventúra
Slovensko, rok 2087
Kapitola prvá: Večer v Žiline
Bol večer, keď sa Jozefovi urobilo zle. Ležal. Pred chvíľou pršalo. Teraz nič. Vonku prebehol zmoknutý pes. Jozef ho cítil v tme na lôžku.
Po zuby ozbrojené hliadky ukrajinských medveďobijcov patrolovali ulicami ako zvyčajne. Kto by veril, že medvede sa tak pobláznia za raketovým palivom. Žrali ho ako med.
Keď Vláda Korporácií rozhodla, že práve v Žiline zriadia základňu pre vyhorené raketoplány, bol Jozef prvý, kto sa dobrovoľne prihlásil. Nikdy nezabudne na prvé ráno, keď kráčal do práce. Týždne pred tým, mesto ničili demonštrácie aktivistov proti základni, ktorým sa podarilo získať spojencov v kórejskom dolnom meste. Šogun nebol myšlienke raketoplánov naklonený. Vláda Korporácií však so Šogunom tajne jednala a noc pred prvou smenou sa poriadkové oddiely brutálne vrhli na tábor.
Jozef nikdy nezabudne na stovky tiel, ktoré v to ráno prekračoval. Stany švédskej skupiny boli v plameňoch. Mladé dievča v tričku: STOP RAKETOPLAN MASS ležalo na chodníku s vytreštenými očami. Pramienok krvi jej stekal po vlasoch. Fabrika bola ohromná. Vyzerala ako gigantická pokrievka vznášajúca sa na pavúčích pilónikoch, akoby levitovala vo vzduchu ako vianočná ozdoba bez stromčeka. Tieň pokryl prakticky celé staré mesto a večné šero vstúpilo do Žiliny. Po čase si však väčšina ľudí zvykla. Aj na tieň, aj na obrovské trupy raketoplánov, ktoré sa vŕšili pod tou pokrievkou a sovietske lietadlá Ruslan ich sem vozili z celého sveta.
Ľudia mali prácu, na vyvraždenie aktivistov sa zabudlo a v meste zavládol pokoj. Malo to len jednu nevýhodu. Pôda okolo mesta zostala vďaka palivu prudko kontaminovaná. Púšť o rozlohe desiatok štvorcových kilometrov obohnala Žilinu a odrezala ju od sveta. No i to sa ukázalo ako výhodné. Keď z východu prišli jazdci z Trebišovského klanu, alebo zbraňami hrozil Moravský pašalik. Nič z toho teraz Žilinu nemuselo trápiť. Jedovatých polí sa báli všetci. Izolovali ľudí i mesto a priniesli mu pokoj ospalého považského údolia. Pravda, stále tu bol ešte dolný kórejský downtown, ale Šogun a Primátor zatiaľ držali ťažko uzavreté prímerie.
Aj na poliach však po čase vznikli kolónie. Boli to Žikori. Týmto podivným tvorom zjavne nevadila ani radiácia, ani jed v pôde. Žikori vznikli podľa legendy stálym párením Žilinčanov s Kórejcami. Starci hovorili, že naši robotníci trtkali v tieni automobilových liniek Kórejky tak mocne, že tie potom rodili monštrá. Sčasti Slovák, sčasti kórejský automobil. Jedli chlieb a pili benzín. Nakoniec sa musel kórejský downtown obohnať múrom. Na trón nastúpil prvý Šogun a styky medzi robotníkmi a Kórejkami boli prerušené. Žikori však zostali ako spomienka.
O tom všetkom, premýšľal Jozef. Nevedel to isto, ale zdalo sa mu, že nežil prázdny život. Počúval svoje srdce, ktoré už nevedelo ako biť a rozhodol sa, že je čas.
---
