3T a vadim
Cesta zo Žiliny
futuristická adventúra
Slovensko, rok 2087
Kapitola štvrtá: Začiatok cesty
Baltazár šiel ulicou v obytnej štvrti. Zahýbal za rohy, preskakoval cez obrubníky. V oknách vysokých vežiakov pozoroval slnko. Začínalo svitať. Tak ako sa noc vytrácala zo Žiliny, vytrácal sa aj Baltazár. S každou čiastočkou rána, s každou molekulou dňa cítil nepredstaviteľné vzrušenie. Ide. Kráča. Napreduje. Cesta, cesta, cesta...
Telefónne číslo schované v nepremokavom obale v tajnom vrecku nohavíc. Dúfal, že keby sa stalo čokoľvek, o gate nikdy nepríde. Minul mraziarne a veľký betónový sarkofág, pod ktorým zostalo navždy pochované prvé žilinské Tesco. Bývalý chrám Baltazárových starých rodičov. Zákerný klobásový jed z rumunského dovozu v polovici 20. rokov však všetko zmenil. Ešte dva kroky a Baltazár stál na hranici mesta. Ešte dva kroky a je preč zo Žiliny. Otočil sa proti slnku a vykročil. Popri rieke sa prešmykne ľahšie. Žikori vodu veľmi nemuseli.
Putoval celé predpoludnie. Bez prekážok, s pohodlím a samotou. Až ho to prekvapilo. Možno sa všetci mýlili. Možno svet vonku nie je až taký, ako sa o ňom vraví v meste. Slnko svietilo na metánovom nebi a Baltazár s úžasom pozoroval domy a obydlia pri rieke. Boli úplne obyčajné, farebné so strechami, záhradami a bránami. Žiadny cyber – punk. Žiadne strieľne. V jednom dvore dokonca nahlas brechal pes. A inde dozrievali papriky a sušila sa kukurica. Baltazár kráčal čoraz pokojnejšie. Už miloval cestu po ktorej šiel, už cítil ako ho priťahuje.
Kým prišiel obed, Baltazár si dokázal, aký obrovský cit pre krajinu má, vedel ako ísť, kde postáť, vedel kam sa pozrieť, aby mu nič neušlo. Toto sa nedá naučiť. S tým sa človek musí narodiť. Dávne Jozefove gény sa zrejme povzbudené okolnosťami rozvinuli a vydali skutočný doklad svojej existencie. Stačila táto malá chvíľka, aby sa z neho už navždy, stal Pútnik. Človek patriaci ceste.
Pred Strečnom sa zastavil, aby sa najedol. Rieka i údolie sa tu začínali zužovať a zrýchľovať. Už vedel, že je mimo polí, mohol postáť. Vybral si lavičku neďaleko regulačného strediska, ktoré zabezpečovalo zo žilinskej strany tunel Adela. Meno mal po prvej slovenskej prezidentke, uvravenej, ale rozhodnej. Aj za dňa z neho žiarilo zvláštne zelenkasté svetlo. Bol to podivný rádioaktívny mach. Lavička bola ukrytá v mori tejto zelenej masy a vyzerala akoby v nej plávala. Baltazár si sadol a zadržal dych. Potom s chuťou začal jesť.
Nespozoroval, že zboku sa cestičkou blíži malý muž s kabelou.
"... že ti chutí ... Adamovi by nechutilo... rebro za rebro... ukáž trocha..."
Baltazár sa uhol v poslednej chvíli. Odvrátil hlavu a celé telo vymrštil nabok. Okolo neho preletela a rozprskla sa spŕška kvapiek, ktoré dopadli so syčaním a bublaním. Kyselina. Kde dopadli mach mizol a objavila sa skala. Muž schoval rozprašovaciu pištoľ do kabele.
"... horúcu plazmu na nich... takto to bude... sviňa jedna mach... 30 rokov sa preťahujeme... Obeduješ? Treba. Aj Adam musel jesť."
"Kto je Adam?", spýtal sa Baltazár.
"Prvý človek. Čo si o ňom nepočul? Bol prvý. Všetko robil prvý a my už len čo môžeme..."
Baltazár stál tam, chleba v ruke, nevedel, či si môže sadnúť. Muž si však sadol. Chvíľu ešte akoby trucoval, dokonca ťažkou topánkou odkopol zlostne jeden chumáč zeleného machu spod nôh. Potom prestal a bezzubo sa usmial.
"Adam sa tiež smial. Najprv. Potom nie. Prekliate baby. Kade ideš?"
"K vode."
"Hm... k Michalovi ideš."
Muž sa zadíval na Baltazára dlho a podozrievavo. Prisadol si bližšie. Bolo cítiť ako mu hnijú zuby. Častice prachu z tunela mu sedeli v póroch a čakali, kým v nich trpezlivý pozorovateľ odhalí obrazce záhadných významov.
"Michal nie je od Adama. Je to zabudnutý anjel. Héros. Štvrtá generácia Zeme."
"Nerozumiem..."
"Odysseus, Herkules, Iáson, Achiles... a Michal. Héroovia. Už vieš. Skoro ľudia, ale celkom nie. Sú z Olympu."
"Ako viete?"
"Majú znamenie na hrudi. Michal má. Poslúcha ho voda. Divá voda. Vie to s ňou najlepšie. Do auta by nesadol."
"Prečo by nesadol...?"
"Sám nevie. Michal nemá pamäť. Ľudia vravia, že voľakedy sa čosi prihodilo... Ale presne to nikto nevie. Nemáš ešte kúsok tej žemle."
Baltazár si neuvedomil ako sa na muža díva. Hľadel uprene s vypúlenými buľvami. Žemľu už nemal. Aj keby aj mal, tak by nedal. Bol dobre vychovaný. Mama daňová poradkyňa robotických humanoidov to s ním vždy myslela dobre. Baltazár sa díval do hĺbky tunela. Rozmýšľal ako asi Michal vyzerá. Héros. Musí byť obrovský.
"A vy čo tu pri tuneli?"
"Mach. Strážime sa navzájom. Ja ho nesmiem pustiť do tunela. Rozožral by výhybky. A on mňa nechce pustiť domov. Už tridsať rokov. Sviňa jedna."
"A to ste tu len tak?"
"Len tak nie. Mám tam domček a zrkadlá. V nich vidím ako sa šíri. Jedným okom ho pozorujem a druhým čítam..."
"A doma vás nečakajú?"
"Radi sú, že sa ma na čas zbavia."
Muž vytiahol z tašky ohmataný zväzok starého zákona takmer na rozsypanie. Spod vrstvy masnoty presvitala signatúra vydavateľstva Tranoscius. Na obálke dokreslená smiešna postava nahého muža s kvitnúcim prirodzením. Baltazár si domyslel, že je to Adam.
"Toto mi pomáha. Všetko je tam, len na to musíš mať čas."
Baltazár chcel ešte čosi povedať, ale vtom sa muž prudko zvrtol a s vysokým hrdelným výkrikom sa vrhol vzad. Tasil pištoľ a pálil horúcu kyselinu. Baltazár nebol presvedčený, že videl nejaký mach. Ale neodvážil sa čokoľvek povedať. Nechal muža v jeho besnení a vstúpil do Adely. Volali ten tunel aj Skoba. Podľa profilu akým sa zahrýzal do skalného masívu.
Keď vyšiel z tunela zacítil vodu. Tušil kade. Cez rákosie priamo tam, kde to hučalo. Bol zvedavý na Michala. Aký bude... z Olympu. A čo to znamenie? Vtom zazrel malú hrdzavú tabuľku na polovyvrátenej tyčke pri chodníku. Prenájom lode – Michal. Urobil ešte tri kroky a stál pri brehu najbájnejšej rieky Slovenska. Matky matiek a otca otcov. Pri Váhu. Po odklonený Dunaja, otočení Hrona a vyčerpaniu Latorice to bola posledná voda, ktorá tiekla krajinou tak, ako to chcel kedysi Pánboh a nie Korporácie. Čo všetko tu však tieklo sa nedalo presne popísať. Voda temne bublala, dnes obzvlášť krásne purpurová pripomínala kvety Sakury. Na jej brehu stál malý obitý kajak. Obďaleč horel oheň. Baltazár sa rozhliadol, ale nikoho nevidel.
