3T a vadim
Cesta zo Žiliny
futuristická adventúra
Slovensko, rok 2087
Kapitola tretia: Posledná vôľa
Bolo potrebné všetko udržať v tajnosti...
Potichu, nenápadne traja bratia zháňali a zoraďovali potrebné náležitosti. Keby sa ich cesta prezradila, určite by na to skočila tajná polícia. Už len kvôli zničenej soche a ďalším výtržnostiam. Museli dávať pozor na oči a uši...
Zákon o úplnom očipovaní osôb bol v poslednom čítaní Konventu. Postupne sa k nemu prikláňali frakcie Európy. Tajné služby čakali na zámienku, aby sa mohli legálne dostať k databázam, o ktorých roky snívali. K databázam súkromných myšlienok. Agenti sa tešili ako malé deti. Mľaskali blahom, keď si predstavili ako budú sedieť pri počítači a zbierať údaje z tých najintímnejších sfér. Stačí mať len prístupové kódy. Citlivé senzory čipov sú potom schopné vydať aj sotva uvedomelé impulzy mozgu.
Bratia to vedeli. Nepovedali preto nič ani matkám a nebavili sa medzi sebou. Boli to dva týždne tichých pohľadov, tušenia a nemých rozhovorov. Za tie dva týždne si toho povedali viac ako za celý život.
Najťažšie bolo plánovať trasu. Tu sa vyskytli problémy. Prstenec jedovatých polí sa dal bezpečne preraziť len na dvoch miestach. Tým prvým bol cestno – vzdušný koridor bývalej diaľnice. Vláda v tomto prípade nasadila ťažkú laserovú techniku, aby ochránila vrchný ťah. Pre Lukáša s autom to bola jediná možnosť. Ísť autom však znamenalo prejsť územiami bývalých regiónov Považia a cesta mala niekoľko zložitých úsekov. Prvým boli Diaľničné bane v Považskej. Desiatky kilometrov chodieb a podzemných jám, ktoré vznikli pri dávnej stavbe obchvatu, keď sa zrútili betónové bloky a zem sa otvorila do obrovskej hĺbky. Aj ďalej číhali nástrahy. Americká vojenská základňa v Marikovej, turecká komunity v Trenčíne, ropné polia v Piešťanoch a samotná city Bratislava rozkladajúca sa v bývalom koryte rieky Dunaj obohnaná obrovským nákupným centrom svetových korporácií. Nebude ľahké na takejto ceste nájsť tri sestry Dušové...
Baltazár videl vec inak. Cesta je nebezpečná. Druhým miestom, kde sa dal koridor preraziť bolo Strečno. Tu sa otváral prístup k Vode. A voda odvekou tiekla do Prešporka. Pltníci a lodníci boli dobrí ľudia. Baltazár veril na ľudí.
Boli tu teda dve rozhodnutia a bolo na Matúšovi, aby sa pridal na stranu niektorého z bratov. Ten druhý bude musieť ísť sám. Matúš tri noci nespal. Premýšľal o Lukášovej sile, bol najstarší a vždy si vedel poradiť. Premýšľal o Baltazárovom podmanivom kúzle... dokázal sa dostať z každej situácie, vďaka tomu, že ľudia mu ochotne uverili. Matúš bol prostredný. Nemal dosť sily, ani kúzla. Od každého trocha. Ale mal všetky otcove peniaze. Rozmýšľal ešte štvrtú noc, potom vstal, obliekol sa, zavolal si auto a o hodinu odletel z žilinského letiska smerom na Tahiti. Nie všetky posledné vôle sa musia splniť. Matúš zavrel oči a pod viečkami si predstavoval palmy... Bol preč.
Lukáš a Baltazár osameli. Nevedeli, čo to znamená, ale aspoň oni nechceli svojho otca sklamať. Ešte v ten deň večer sa pozreli jeden druhému hlboko do očí a každý sa vydal iným smerom. Lukáš sadol do auta smerom na Považskú a Baltazár sa vydal k vode na Strečno.
